Sikorsky

 Keby sme deti učili hovoriť v škole, nikdy by sa to nenaučili" (William Hull)

Viete, prečo mnoho detí v škole neprospieva? Prečo sa im nedarí rozvinúť viac než len malú časť svojej nesmiernej schopnosti učiť sa, chápať a tvoriť, s ktorou sa narodili?

Neprospievajú preto, že sa boja, nudia a sú zmätené - vysvetľuje John Holt, autor viacerých kníh o deťoch a vzdelávaní. Zo všetkého najviac sa podľa neho deti boja toho, že neuspejú, že sklamú alebo nepotešia dospelých okolo seba. Nudia sa preto, že to, o čom im hovoríme, že majú v škole robiť, je pre ne nepodstatné, nezaujímavé a pretože to kladie úzke a obmedzené požiadavky na ich inteligenciu, schopnosti a talenty. Sú zmätené preto, že väčšina z vodopádu slov, ktorý na nich v škole dopadá, má pre ne len veľmi malý alebo vôbec žiadny zmysel. Často je v rozpore s inými vecami, ktoré im hovoríme. A len zriedka má nejaký vzťah k tomu, čo skutočne poznajú, k hrubému modelu skutočnosti, ktorý nosia vo svojich hlavách.

Svoje tvrdenia dokladá pán Holt cennými konkrétnymi príkladmi z vlastnej pedagogickej praxe v knihe "Proč deti neprospívají". Jeho spôsob uvažovania o vývine dieťaťa je v našej spoločnosti neobvyklý, vzhľadom na samozrejmosť, s akou prijímame rôzne prejavy strachu v bežnom živote našich detí. Na mnohých školách ešte aj dnes pretrváva predstava, že poriadok musí byť založený na strachu, hrozbách a trestoch. Tento systém majú školy zväčša radšej, ako systém založený na spolupráci detí. "Postrašte vaše deti známkami", radila rodičom pani učiteľka na rodičovskom združení. Deti by vraj mali "motivovať" zhoršené známky, ku ktorým sa v škole priklonili, keď to bolo " medzi...", lebo potom sa "budú viac snažiť"... Záškolákov zas prevychová dvojka zo správania. Pomôcť by deťom malo dokonca opakovanie ročníka, prepadnutie. A čo si myslí o takejto "pomoci" skvelý pán učiteľ Holt? :

"Nakoniec prídeme k tomu, čo sme mali už dávno pochopiť; že mnoho alebo väčšina detí opakujúcich ročník si ani po druhý raz nepočína o nič lepšie, než si počínala prvý raz, pokiaľ sa vôbec zlepší. Prečo by sa mali zlepšiť? Pokiaľ nejaký spôsob výučby neviedol k výsledku prvýkrát, prečo by zrazu k nemu mal viesť na druhý pokus? V mnohých prípadoch si deti, teraz navyše zahanbené a pohnevané, nielen znudené a zmätené, počínajú dokonca ešte horšie - a pravdepodobne aj rozvrátia triedu."

Pán Holt však svoje zamestnanie vnímal ako poslanie - pomáhať deťom, aby sa učili a pokiaľ sa nenaučili to, čo ich učil, bolo jeho úlohou prísť na to, prečo. Neobviňoval žiakov, ich rodiny, nehľadal "alibi", ale skúšal iné metódy vyučovania, kým nenašiel také, ktoré fungovali. On ponúka učiteľom i rodičom takéto racionálne riešenie: "Možno by sme mali predovšetkým zabrániť tomu, aby deti vôbec začali chronicky neprospievať." Zároveň zdôrazňuje, že od žiakov sa potrebuje dozvedieť, akí sú. A cestou, ako sa to dozvedieť, nie je prečítať si záznamy plné pseudopsychologických diagnóz a dlhých smiešnych zoznamov toho, čo je s deťmi v neporiadku, ale poskytnúť im trochu slobody na premýšľanie, rozprávanie a konanie, koľko škola dovolí, a potom sledovať, čo budú robiť. Až keď sa učitelia v triedach oslobodia od svojich tradičných učiteľských povinností - nariaďovať, trestať, hodnotiť - budú schopní rozumieť svojim žiakom natoľko, aby dokázali prísť na to, ako im byť čo najviac užitoční. "Deti najprv museli učiť mňa, aby som ja potom mohol začať učiť ich"- píše pán Holt.

Pre "neúspešného" žiaka je škola miestom plným nebezpečia a jeho úlohou je vyhnúť sa mu, jeho zamestnaním nie je učiť sa, ale unikať. Využíva únikové stratégie, uteká -tak ako zviera v prírode- pred nebezpečím, snaží sa mu vyhnúť, ako sa len dá. Pokiaľ niečo urobí zle, čo sa mu stáva často, jediný spôsob, ako na to dokáže reagovať, je čo najrýchlejšie na to zabudnúť, neobzerať sa späť. Popierať, že urobil chybu. Pretože je pre neho dostatočne nepríjemné, keď mu to hovoria ostatní. A ak nechápe, nemá predstavu, čo sa od to neho vlastne žiada, očakáva, urobí bez rozmyslu "niečo", a potom už snáď bude mať pokoj....

Takéto dieťa potrebuje pozitívnu skúsenosť, že robí niečo veľmi dobre. Potrebuje od nás zvonka dodať mu sústredenie, odvahu a rozhodnosť, čo jemu chýba. Potrebuje zažiť úspech, aby namiesto vety "Ja to nedokážem", mohlo povedať: "To viem, dokázal som to". V opačnom prípade sa dieťa začne veľmi rýchlo podceňovať, získavať pozornosť okolia iným, často spoločensky nevhodným spôsobom. Niekedy to môže viesť až k agresívnemu správaniu dieťaťa, ktoré však je skôr jeho volaním: "Všimnite si aj mňa", alebo obrannou reakciou voči posmechu a ponižovaniu. Veľmi nesprávne sú tieto deti označované ako deti nevychované, nezvládnuteľné, problémové. Pritom ale je to dieťa s problémom, a nie problémové dieťa, čo je obrovský rozdiel.

Problémy detí s učením či správaním možno úspešne riešiť len vtedy, keď poznáme ich príčinu, a keď sú tieto deti správne diagnostikované a je im podaná úprimná pomocná ruka od nás, dospelých. Pre nesprávne diagnózy detí aj od odborníkov v poradniach, ktorí majú obmedzené možnosti pozorovania týchto detí (na rozdiel od rodičov), a ktorí často problém dieťaťa vidia ako problém výchovný (matky, rodičov, rodiny), a nie zdravotný, sa týmto deťom potom nedostáva účinnej a efektívnej pomoci. Okrem toho sú potom tieto deti aj nesprávne liečené a psychológovia či psychiatri sa snažia presvedčiť rodinu, že problém ich dieťaťa je primárne psychologický. Zle zdiagnostikované deti s dysfunkciami centrálnej nervovej sústavy sú následne posielané k psychiatrom. Učitelia požadujú psychiatrickú liečbu detí za pomoci liekov, očakávajúc, že tým sa celý problém vyrieši. Neuvedomujú si pritom, že lieky liečia symptómy, ale neriešia základný problém dieťaťa, a tým je ľahká mozgová dysfunkcia. Lieky síce môžu dieťa utlmiť či zlepšiť schopnosť zamerať pozornosť, ale n e v e d ú k dlhodobým z m e n á m v súvislosti s učebnými výsledkami či prípadným nevhodným správaním, lieky sú málo účinné v pôsobení na v z ťa h y k vyučujúcim a k spolužiakom. Škola často argumentuje rodičovi tým, že ostatné deti nie sú povinné "trpieť" takéto dieťa medzi sebou a niektorí rodičia žiadajú jeho vylúčenie zo školy, lebo ich deti sa od neho "pokazia". Chcú vlastne, aby ich deti žili ako chránené kvetinky v sklenníku. Ak rodič navštevuje odborníka - klinického psychológa či neurológa a odmieta psychiatrickú "pomoc", na ktorej škola trvá, je obviňovaný z odmietania spolupráce so školou, neochoty komunikovať s učiteľom.

To, čo tieto zdravotne znevýhodnené -nie nevychované, ani rodičmi zle vedené- deti potrebujú predovšetkým, tiež síce začína písmenom "P", ale je to: pochopenie, pochvala, pozitívny prístup, povzbudzovanie, pozornosť, podpora, poznatky o problematike porúch pozornosti, pomalšie tempo pri výučbe, podporní učitelia pre tieto deti v bežných školách. Do škôl treba umiestniť asistentov učiteľa (naša legislatíva to umožňuje) a liečebných pedagógov namiesto izolovania, segregovania a zatvárania týchto hendikepovaných detí do rôznych ústavov, "sanatórií", centier a ďalších špeciálnych či špecializovaných inštitúcií.

Pre školy je však spravidla jednoduchšie "tlačiť" na rodiča, aby umiestnil dieťa v špeciálnej škole, triede, centrách zdravia a pod. Alebo hľadať vinníka a nachádzať ho buď v rodičovi, alebo v dieťati. Nejedna škola totiž nie je ochotná prijať vysvetlenia iné než obviňujúce a takéto dieťa jednoducho onálepkujú ako problémové dieťa, ktoré následne "zaškatuľkujú". Začnú vidieť jeho správanie podľa popisu na nálepke - vnímať budú to, čo "do jeho škatuľky patrí" a prehliadať to, čím sa popisu vymyká. Keď dieťa už od prvého ročníka počúva, aké je zlé, neschopné a lenivé, budú sa ho tieto nálepky držať ako smola a budú utvárať jeho predstavu o ňom. Takéto vsugerovávané predstavy formujú jeho detskú bytosť. Reakcie okolia ovplyvňujú predstavu dieťaťa o sebe samom. To najhoršie, čo mu môžeme urobiť, je to, že ho pripravíme o dôveru v to, že zvládne svoje úlohy, svoju cestu životom. Dieťa, ktoré sa nedostatočne ovláda, neudrží pozornosť, je nepokojné, nemá priateľov pre svoje nevyspytateľné správanie, v škole žne jeden neúspech za druhým, lebo -hoci je inteligentné- nestačí tomu príliš rýchlemu tempu pani učiteľky, sa samo začne považovať za hlúpe či zlé. Ako napríklad malý Andrej. .

Základnú školu Andrej navštevuje tretí rok. Okrem poruchy pozornosti ho trápia aj problémy s písaním a čítaním, má ťažkosti so sluchovým a zrakovým vnímaním, orientáciou v priestore. Škola však prvé dva roky nezohľadňovala jeho problémy vyplývajúce z uvedených hendikepov, dieťa bolo v škole preťažované a frustrované natoľko, že došlo už k jeho neurotizácii a negatívnym zmenám v správaní. Keďže deti v triede sa mu posmievali, ponižovali ho a znevažovali, dochádzalo u neho k afektívnym výbuchom. Žil prvé dva roky na škole pod silným tlakom náročných situácií, ktoré vznikali ako dôsledok jeho porúch, bojoval o uznanie a úspech, avšak neúspešne, svoj boj dlhodobo prehrával. Keďže tieto situácie nedokázal primerane zvládať, snažil sa na seba upútať pozornosť nevhodným správaním. Škola však riešila tieto jeho problémy "svojrázne" - zaškatuľkovala dieťa do "nesprávneho šuflíka = dieťa nevychované". Obvinila matku z nezvládania výchovy. Andrej sústavne nosil domov poznámky. Škola sa rozhodla pre cestu represie, do prípadu zapojila dokonca sociálneho kurátora, ktorý mal pomôcť vyriešiť poruchy správania dieťa jeho umiestnením v diagnostickom ústave. Osobne som spolu s matkou musela vysvetľovať na úrade, že ide o problém zdravotný, nie výchovný. Škola trvala na liečbe dieťaťa na psychiatrii, pretože "Andrej potrebuje psychiatra a lieky." Dieťa bolo dokonca za záhadných okolností objednané na hospitalizáciu na psychiatrii bez vedomia matky. Výchovná komisia školy matke nariadila, aby "požiadala o individuálny plán pre svojho syna, taký, ako majú športovci, podľa ktorého bude dieťa do školy chodiť iba na dve hodiny denne - na slovenský jazyk a matematiku. Zároveň táto "výchovná" komisia matku dôrazne upozornila, že "v prípade, ak s jej návrhom nebude súhlasiť, syn jej môže byť odobratý bez jej súhlasu do ústavu". Takáto absurdná požiadavka školy bola však v rozpore nielen so školským zákonom, ale aj s Dohovorom o právach dieťaťa. Preto sa táto psychicky vyčerpaná a na smrť vystrašená matka obrátila na štátnu školskú inšpekciu, ktorá skonštatovala, že takáto dvojhodinová dochádzka do školy je protizákonná. Andreja však v škole žiaci surovo dokopali za to, že pani učiteľka na rodičovskom združení plakala, lebo na ňu poslala Andrejova mama inšpekciu. "Svoje si "užila" aj Andrejkova sestra, prváčka s poruchou reči. Keďže hlásky nesprávne vyslovuje, píše ich tak, ako hovorí. Celé hodiny musela prepisovať zošity, z čoho ju bolela hlava, ruka a nakoniec už aj žalúdok. Pani učiteľka však vyhlásila, že "takto učí už 15 rokov a nič na svojich metódach meniť nebude! A keď Silviu bolí žalúdok, nech sa cez prestávku naje!" Hoci matka presne vedela, čo jej deti potrebujú predovšetkým - už vyššie uvedených niekoľko "P" a rešpektovanie hendikepov jej detí aj v škole, a nie špeciálnu školu či diagnostický ústav, voči intolerantnosti školy bola bezmocná. Obom jej deťom nakoniec pomohla šťastná náhoda, škola sa zlúčila s inou školou a deťom sa zmenili pani učiteľky. A tie nové boli ochotné počúvať to, čo im matka hovorí, preštudovať si aj literatúru, ako tieto deti vzdelávať a ako má okolie s nimi komunikovať.

Silvinka už chodí rada do školy, lebo nová pani učiteľka nešetrí pochvalami za jej usilovnosť, ocení každú jej snahu. A ako pomáha nová pani učiteľka Andrejovi? Ako rieši jeho konflikty v škole?

1. Domáce úlohy - namiesto vypisovania poznámok, že zas nemal úlohu, skontroluje v zrkadielku, či si ich poznačil, prípadne zadanie napíše ona sama.
2. keď sa Andrej rozplače, nezakáže mu kategoricky plakať, pretože keď dieťa plače, tak má k tomu dôvod, aj keby sa nám zdal malicherný. Zákazom plaču dieťa rozrušíme ešte viac, pretože túži po porozumení, nie po ďalšom zákaze.
3. Bitky medzi deťmi - odolá pokušeniu rozhodnúť spor okamžite. Namiesto toho oddelí deti od seba a dá im čas na "vychladnutie". Často si to potom nakoniec vyriešia samy medzi sebou, prípadne len dohliadne na diskusiu medzi nimi, aby sa nezvrtla v ďalší súboj.

Väčšina bitiek začína slovnými útokmi, tie preto včas zaregistruje a násilie zastaví už v tejto fáze.

Okrem toho sa zaoberá rovnako aj tými z prizerajúcich sa, ktorí konflikt horlivo podporovali. Tí sa na bitke podieľajú r o v n a k o ako samotní aktéri bitky! Tlak spolužiakov je totiž veľmi dôležitý. Prizerajúci sa majú súboj zastaviť, a nie situáciu ešte zhoršovať.

Rodina je pre takéto dieťa základom, na ktorom stavia. Gordon Serfontein, detský neurológ zdôrazňuje, že úloha matky je v živote dieťaťa kľúčová. M a t k a je priamo "predurčená na to, aby dieťaťu pomáhala prekonávať pocity frustrácie (ich príčinou sú školské neúspechy alebo problémy v sociálnej oblasti), aby predchádzala zbrklému správaniu a nebezpečiu, že s ním budú ostatní manipulovať, a nakoniec aby vytvárala podmienky na to, aby sa naučilo zvládať svoje povinnosti i samo seba. Ona zväčša veľmi skoro zisťuje, že s jej dieťaťom nie je niečo v poriadku. Uvádza: "Za roky mojej praxe som videl bezpočet žien, ktoré prešli vážnymi emocionálnymi krízami, vrátane nervového zrútenia alebo hľadania opory v alkohole. Príčinou boli "osvietené" tvrdenia takzvaných odborníkov, že sú neschopnými matkami." Pretože takáto matka sa vyberie k lekárovi, a ten vidí zdravo vyzerajúce dieťa, ubezpečí teda matku, že je všetko v poriadku. Matka sa po čase vyberie k inému lekárovi, lebo ťažkosti dieťaťa sa prejavujú naďalej. Tentoraz ju možno lekár pošle na vyšetrenie k špecialistovi, ktorý jej zas povie, že na vine je ona sama.a pošle ju domov s radami typu: "Vaše dieťa potrebuje hranice, asi mu je doma príliš dobre" alebo "Vaše dieťa je malý tyran, nesmiete ho doma rozmaznávať, preštudujte si o tom literatúru". Iba tie najvytrvalejšie matky nájdu skutočného odborníka, ktorý im poskytne skutočnú odbornú pomoc a dobré rady.

Možností pomoci dieťaťu s ľahkou mozgovou dysfunkciou je mnoho, najdôležitejšie je však používanie správnych komunikačných stratégií a účinných výchovných techník.

Odporúčaná literatúra pre rodičov, pedagógov a psychológov:

1. Jucovičová, Žáčková, Zőrklerová: Máte nesústredené, nepokojné dieťa? Metódy práce s deťmi s ĽMD pre rodičov a vychovávateľov. D+H 2004.
2. Jucovičová, Žáčková, Zőrklerová: Metódy práce s deťmi s ĽMD pre učiteľov a vychovávateľov. D+H 2004.
3. Morrish, Ronald G.: 12 klíčů k důsledné výchově. Portál, 2003.
4. Nessia Laniado: Máte neklidné dítě? Portál, 2004.
5. Rogge, Jan Uwe: Děti potřebují hranice. Portál 2000.
6. Serfontein, G.: Potíže dětí s učením a chováním. Portál 1999.
7. Severe, S.: Co deeat, aby se Vaše deti správne chovaly? Portál.

PhDr. Renáta Zőrklerová

Odkazy na pokračovanie danej problematiky

• Prečo deti neprospievajú? (2)
• Prečo deti neprospievajú? (3)