Čoraz viac sa stretávam s názorom, že dnešné deti sú veľmi hyperaktívne. Ide o akýsi nový fenomén, ktorý kedysi nebýval. Aj naše staré mamy a babky len neveriacky krútia hlavami, že deti za ich čias boli „iné“! Je to vôbec možné? Čo sa zmenilo? Prečo je to dnes tak? Zamyslime sa spoločne...
Žijeme rýchlo
Iste budete so mnou súhlasiť, že žijeme rýchlo. Uponáhľaná doba nám priam diktuje životné tempo, kladie stále nové nároky a požiadavky, ktoré musíme v rámci dňa stihnúť. Je dnes už vôbec možné stretnúť človeka, ktorý sa nikam neponáhľa, vychutnáva si deň so všetkým, čo mu ponúka, a celkovo žije pokojne, plynulo, bez stresov a zhonu? Možno sa kdesi zopár jedincov nájde, avšak aj tak iba potvrdzujú uvedené pravidlo.
Predpoklad, že by sa to niekedy otočilo a tempo života by sa naopak začalo spomaľovať, je priam nepredstaviteľné. Skôr má tendenciu ešte viac zrýchliť, a priam nás všade štvať. Česť tým, ktorí si dokážu tak zorganizovať 24 hodín, že sa nemusia nikam ponáhľať, utekať a stále sa stresovať.
Sme pre deti vzorom
To, ako žijeme my, dospelí, je pre naše deti vzorom. Životné tempo teda akoby „odkukávajú“ od nás. Keď každý deň vidia uponáhľaného otecka a unavenú, vystresovanú maminu, ktorá nič nestíha a všade behá, berú to ako samozrejmú vec, že to tak má byť. Je potom pre nich tiež akosi samozrejmé, že aj oni sú viac aktívne, ulietané, neposedné, všade utekajú, a celkovo sú oveľa živšie ako ich „rovesníci“ spred 20 – 30-tich, či 40-tich rokov, ktorí sa správali celkom ináč. Ich doba nebola tak uponáhľaná, väčšina dospelých žila stereotypným, plynulým, občas nudným životom (typu do práce, domov a späť), životný trend bol celkom odlišný od dnešného. Nie nadarmo sa hovorí, že „deti sú odrazom doby, v ktorej žijú“. Po krátkom zamyslení sa asi každý uzná pravdivosť tohto výroku. Aby také naše deti neboli, musíme začať od seba.
Základ – ešte v brušku
Už sme sa tejto téme na našej stránke venovali, keď sme písali, že stres počas tehotenstva veľmi negatívne vplýva na nenarodené bábätko, ktoré po pôrode viac plače, je nepokojné a nervózne. Základ ako pri všetkom je teda daný ešte počas vnútromaternicového vývoja dieťatka v brušku. Preto by sme sa mali počas tehotenstva viac šetriť, oddychovať, nestresovať sa, byť pokojné. To môže byť veľmi ťažká úloha, ak chodíme do zamestnania, už máme nejaké dietky a navyše domácnosť na starosti.
Na ženu sa dnes kladú oveľa vyššie nároky ako to bolo v minulosti. Má síce k dispozícii výdobytky techniky a nenahraditeľných domácich pomocníkov ako umývačku riadu, práčku a pod., ale náročnosť hlavne po psychickej stránke narastá. Kedysi mali ženy na starosti len domácnosť a výchovu detí, dnes musia zvládať oveľa viac. Zvlášť, keď sa starajú o deti samy ako osamelé, alebo rozvedené matky, čo vôbec nie je ojedinelý jav ako kedysi.
Výchova
Rovnako vo výchove badať výrazné rozdiely medzi tým, ako vychovávali naši starí rodičia či rodičia. Boli viac dôslednejší, prísnejší, viedli k väčšej zodpovednosti, mali na rodinu a deti viac času. Dnes sa viac preferuje voľnejší štýl výchovy, viac benevolencie, individuálnosti, čo nemá vždy želaný pozitívny a prospešný efekt. Deti skúšajú svoje hranice, je im viac dovolené, preto si aj viac dovoľujú. Častokrát sú nielen živšie, ale i odvážnejšie, dravejšie, možno až drzejšie, čo neraz vyúsťuje až do agresivity už v mladom veku.
Strava
Je známe, že vedci dokázali priamu spojitosť medzi stravovacími návykmi a zvýšenou aktivitou u detí. U takýchto neposedných deťúreniec jasne prevyšoval nadbytok cukrov a tukov, najmä z detských sladkostí, ktoré v minulosti neboli v takej miere ako dnes, keď ich deti konzumujú „na kilá“. Lízadká, cukríky, čokolády, keksíky - aj niekoľkokrát denne spôsobujú nadbytok energie v detskom ešte stále vyvíjajúcom sa organizme, čo sa môže prejaviť zvýšenou aktivitou, ubehanosťou, ukričanosťou, neposednosťou, nesústredenosťou na jednu zadanú aktivitu, nedokončenie jednej hry a už prechod na ďalšiu... Veď to všetko dobre poznáme... Okrem cukrov to spôsobujú aj rôzne prídavné látky v potravinách – konzervanty, umelé farbivá, stabilizátori a pod., čo je ešte stále predmetom výskumov a štúdií odborníkov.
Možno je to ADHD!
Hyperaktivita detí má aj svoju presnú diagnózu – ADHD. Ide o vývinovú poruchu, ktorá má podľa vedcov základ v genetike, a prejavuje sa neustálym nepokojom, nesústredenosťou, neposednosťou, stálym hraním sa s rukami, či s rôznymi predmetmi, s jedlom, neustálym pobehovaním, lezením kamkoľvek a kdekoľvek...
O tom, či je vaše dieťatko iba viac živé, alebo má diagnózu ADHD sa môžu relevantne vyjadriť len odborníci z radov psychológov, pediatrov, neurológov a psychiatrov. Definitívne rozhodnutie o tejto diagnóze môže padnúť približne len okolo troch rokov veku dieťaťa. Príčiny vzniku ADHD môžu byť aj v ľahkom poškodení mozgu počas vnútromaternicového vývinu, napríklad následkom infekcie, poranenia počas pôrodu, vplyvom krátkeho nedokrvenia a nedostatočného okysličenia mozgu, fajčením matky, výraznou traumou v rodine, nepriaznivými životnými podmienkami, výchovou a pod.
Len živé, alebo hyperaktívne?
Nemýľme si však živé, zvedavé, aktívne dieťa s hyperaktívnym. Veľmi často sa tieto pojmy zamieňajú. Či sa skutočne jedná o ten druhý prípad môžu posúdiť len spomínaní odborníci. Ak sa diagnóza potvrdí, pomôže trpezlivý prístup rodičov, sedenia s odborníkmi, medikamentózna liečba, úprava stravy a pod.
